STARÁ FARA
Solitérna stavba tzv. starej fary stojí v blízkosti Kostola sv. Ladislava, no objekty nie sú súčasťou Pamiatkovej zóny mesta Rajec. Situované sú juhozápadným smerom od historického centra, za hlavnou štátnou cestou. Práve tadiaľto v dávnej minulosti prechádzala dôležitá obchodná cesta z Ponitria na Považie a ďalej do Sliezska.
Počiatky existencie rajeckej farnosti nie sú známe. Predpokladá sa, že vznikla v prvej polovici 14. storočia. Rôzne domnienky publikované v staršej literatúre, že jestvovala už v 12., či dokonca v 11. storočí, nie sú podložené žiadnymi relevantnými písomnými prameňmi. Všeobecne sa za rok výstavby starej fary uvádza rok 1657, no ani ten nie je vierohodne doložený. Podľa použitých a dodnes zachovaných stavebných konštrukcií (najmä klenieb) možno vznik fary s určitosťou datovať do obdobia renesancie a do politicky i nábožensky dramatického 17. storočia. Súčasťou fary bolo rozsiahle hospodárske zázemie s viacerými budovami, ktoré sa však nezachovali. Posledná veľká stodola bola asanovaná koncom 60. rokov 20. storočia. Vtedy bola zbúraná aj murovaná baroková brána z roku 1736, ktorá bola súčasťou murovaného oplotenia oddeľujúceho areál fary a kostola od okolitej zástavby. Od druhej polovice 16. až do začiatku 18. storočia prechádzala rajecká farnosť striedavo z rúk rímskokatolíckych veriacich do rúk evanjelikov a naopak. Po skončení posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákociho sa definitívne stala rímskokatolíckou. S dramatickými udalosťami tohto obdobia pravdepodobne súvisela prestavba fary v roku 1749 a baroková úprava jej fasád. V priebehu 19. storočia sa na objekte realizovali len menšie utilitárne úpravy. Po skončení prvej svetovej vojny poškodený krov nahradil nový a drevenú šindľovú krytinu plech. Počas pôsobenia farára Alojza Marsinu (1939 – 1957) cirkev kúpila len nedávno postavený dom neďaleko kostola a po menších úpravách ho začala využívať ako novú faru. Objekt starej fary po druhej svetovej vojne prevzala do užívania strojnotraktorová stanica a neskôr miesta škola. Po roku 1966 zostal zväčša prázdny, nevyužívaný a postupne chátral. Až začiatkom roku 2000 sa poškodený objekt začal obnovovať a následne využívať ako pastoračné centrum a miesto na rôzne kultúrno-spoločenské podujatia.
Bloková poschodová fara s valbovou strechou a stredovým rizalitom bola zhotovená z kamenného muriva a je len čiastočne podpivničená. Jedinú suterénnu miestnosť uzatvára valená klenba. Hlavný vstup do objektu vedie cez stredný rizalit na východnej fasáde. Z pôvodnej renesančnej etapy objektu sa v čiastočne modifikovanej podobe zachovala len základná dispozícia a dve miestnosti zaklenuté valenou klenbou s lunetami. Ostatné priestory prízemia a poschodia ešte donedávna uzatváral zdobený drevený trámový strop, ktorý však počas poslednej obnovy nahradil strop rovný. Všetky fasády sú hladké, bez výraznejších tvaroslovných prvkov. V minulosti ich dekoráciu pravdepodobne tvorila len farebná úprava omietky. Mladšie stavebné zásahy ju postupne odstránili a len okolo pravouhlých okenných otvorov ponechali plastický náznak hladkej šambrány. Zaujímavým architektonickým prvkom nárožia rizalitu bola nika vo výške poschodia, kde sa pravdepodobne nachádzala plastika svätca alebo Panny Márie. Sochárske dielo sa však do súčasnosti nezachovalo a výklenok bol zamurovaný.
Aj napriek tomu, že vonkajšia úprava fary a jej celkový výraz po poslednej komplexnej obnove nepôsobí z pamiatkovo-historického hľadiska najpresvedčivejšie, vo veľkej miere si zachovala svoju pôvodnú tvarovo-hmotovú podstatu a takmer intaktnú renesančnú dispozíciu. Na netradičnom mieste, vysoko na východnej fasáde, je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že tu v rokoch 1911 – 1912 ako kaplán pôsobila rozporuplná osobnosť našich dejín, Dr. Jozef Tiso (1887 – 1947). Stará fara bola za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásená už v roku 1963.