ŽIDOVSKÝ CINTORÍN
Židovská náboženská obec existovala v Rajci už začiatkom 18. storočia, hoci prvé zmienky o židovských obyvateľoch v meste pochádzajú z konca 17. storočia. Do mesta pravdepodobne prišli z neďalekej Moravy a živili sa najmä obchodom, remeslom a v prenájme mali niekoľko hostincov. Najväčší rozmach židovská komunita, ktorá sa hlásila k reformnému – neologickému smeru judaizmu, zaznamenala na konci 19. storočia, keď sa k nej hlásilo takmer 12 % všetkých obyvateľov mesta. Medzi nimi aj niekoľko zámožných obchodníkov s drevom a dobytkom, drobných priemyselníkov, ale aj lekár či právnik. Jej členmi neboli len samotní Rajčania, ale aj obyvatelia okolitých obcí, predovšetkým Frívaldu (Rajeckej Lesnej), Ďurčinej, Fačkova, Zbyňova či Rajeckých Teplíc. V prvých desaťročiach 20. storočia počet príslušníkov židovskej obce začal postupne klesať a v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny sotva presiahol päťdesiat. Po oslobodení sa do mesta vrátilo len niekoľko málo Židov, no aj tí sa čoskoro vysťahovali a židovská náboženská obec v Rajci zanikla.
Veľká murovaná synagóga v meste stála už pravdepodobne na konci 18. storočia (asanovaná v roku 2015) a v tom čase miestna židovská obec využívala aj rituálny očistný kúpeľ (mikve), nižšiu školu (cheder) i jatku na prípravu košér mäsa. Zároveň si v zmysle dobových nariadení, asi 1,2 kilometra východným smerom od historického centra, v miernom svahu a v tesnej blízkosti evanjelického cintorína, založila vlastný cintorín. Následne tu svoju činnosť začalo vykonávať pohrebné bratstvo – Chevra kadiša. Jeho členovia zosnulých na pohreb pripravovali a samotné pohrebné obrady uskutočňovali v malom murovanom objekte s valbovou strechou, ktorý bol súčasťou cintorína a v takmer neporušenom stave existoval až do 70. rokov 20. storočia. Potom začal rýchlo chátrať a definitívne zanikol koncom minulého storočia. Dnes jeho existenciu dokladajú len nepatrné zvyšky kamenného muriva.
Pomerne rozsiahly cintorín má obdĺžnikovitý tvar a po celom obvode ho chráni kamenný múr. V roku 1926 bol v hornej časti rozšírený o takmer tretinu svojej pôvodnej dĺžky. Na jeho ploche sa nachádza takmer 400 náhrobkov, z ktorých sa tie najstaršie datujú do konca 18. storočia a možno ich nájsť v dolnej časti cintorína. Väčšina náhrobkov však pochádza z konca 19. až začiatku 20. storočia a sú zhotovené z pieskovca, rôznych druhov leštenej tmavej žuly a mramoru. Na mnohých z nich je hebrejský alebo nemecký text, no najmä na tých najstarších je už vplyvom počasia poškodený a ťažko čitateľný. Pieskovcové macevy (náhrobné kamene) majú charakteristický tvar dosiek desatora, pri ostatných dominuje tvar štíhlej stély alebo dosky. Ich povrch pokrýva jednoduchá ornamentálna výzdoba, predovšetkým symbol Dávidovej hviezdy, rituálneho krčahu s miskou a typický rastlinný motív smutnej vŕby.
Cintorín bol dlhodobo zanedbaný, viaceré náhrobné kamene pováľané, poškodené a takmer stratené v hustom vysokom kroví. Dokonca mnohé z nich zmizli alebo sa stali predmetom obchodovania. Po roku 1989 mladí ľudia zo Slovenska i cudziny cintorín nezištne vyčistili, kamene nanovo vztýčili a jeho priestor skultúrnili. Bez základnej údržby však po krátkom čase začal znovu pustnúť. Do dôstojného stavu ho opäť museli uviesť dobrovoľníci. Iniciátorkou a mecenáškou bola v tomto prípade pani Viera Groznerová, bývalá obyvateľka Rajca, ktorej predkovia sú na cintoríne pochovaní. Nanešťastie sa toto miesto neustále stáva cieľom útokov vandalov. V súčasnosti sú to opäť dobrovoľníci, ktorí škody pravidelne naprávajú. Cintorín je v súčasnosti pre verejnosť uzatvorený.
