KOSTOL SV. LADISLAVA
Kostol sv. Ladislava s dominantnou vežou definuje pohľadovú siluetu mesta Rajec a už v dávnej minulosti bola veža dôležitým orientačným bodom pre domácich i pocestných. Monumentálna trojloďová stavba sa nachádza mimo historického centra a už nie je súčasťou pamiatkovej zóny. Napriek tomu významným spôsobom dopĺňa pamiatkový fond mesta.
Kostol nesie patrocínium sv. Ladislava, uhorského panovníka, ktorý vládol v rokoch 1077 – 1095. Práve sv. Ladislav bol s Pannou Máriou spolupatrónom Uhorska, patrónom jeho kráľov a v rímskokatolíckej cirkvi uctievaný ako svätý kvôli svojej horlivosti, zbožnosti a morálnemu životu. Presný dátum výstavby kostola nie je známy, no sú indície, že stojí na mieste staršej, románskej sakrálnej stavby, ktorá mohla existovať už v 12. storočí. Súčasný kostol pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z prvej polovice 14. storočia. Z tohto obdobia sa zachovala len spodná časť veže a časť obvodového muriva so západným a južným gotickým kamenným portálom a zamurovaným oknom. Do dnešnej podoby trojloďovej baziliky kostol stavebne upravili až na začiatku 17. storočia, keď jeho svetskými patrónmi boli Thurzovci, ktorí prijali myšlienky reformácie. Práve z ich podnetu došlo k jeho zásadnej renesančnej stavebnej úprave. Strop uzavreli krížové klenby, v lodi postupne pribudli empory a presbytérium dostalo polygonálnu podobu. Do priestoru podvežia stavitelia osadili nový kamenný portál a v roku 1647 dostavali do súčasnej hmoty vežu a južnú predsieň. Z tohto obdobia pochádza aj neskororenesančný maľovaný rastlinný vlys, ktorý je situovaný pod korunnou rímsou kostola. Evanjelici a. v. využívali kostol do roku 1672, keď na kratšiu dobu prešiel do rúk rímskokatolíckej cirkvi, no definitívne až začiatkom 18. storočia. Patronátne právo na kostol mali dediční páni Lietavského panstva. V priebehu 18. storočia došlo vplyvom statických problémov k úpravám klenby svätyne, veža získala typické barokové cibuľové ukončenie a na strechu presbytéria pribudol veľký sanktusník. Prelom 19. a 20. storočia zanechal stopy najmä v interiéri kostola. Radikálne sa vymenil takmer celý mobiliár, vo veľkom rozsahu boli otlčené pôvodné renesančné omietky s nástennými maľbami, na starú dlažbu sa položila dlažba nová a úplne sa uzatvorili krypty. Na konci 20. storočia sa bez vedomia pamiatkovej inštitúcie realizovala výmena krovu, oprava strechy a neveľmi vydarená „obnova“ fasád, pri ktorej sa odstránila väčšina pôvodných omietok.
Viaceré stavebné zásahy v interiéri aj exteriéri kostola, ktoré sa realizovali v priebehu 20. storočia, v značnej miere degradovali jeho pôvodné architektonické i výtvarné hodnoty. Aj to bol dôvod, prečo sa začiatkom nového tisícročia pristúpilo k revízii niektorých nevhodných stavebných úprav a k reštitúcii už takmer stratených, či mladšími úpravami prekrytých výtvarných prvkov a detailov. V roku 2009 sa začalo s interiérom a od roku 2017 prebieha postupná exteriérová obnova kostola. V tomto prípade sa všetky stavebné i reštaurátorské práce realizujú na základe precízneho reštaurátorského výskumu a po dôslednej konzultácii s pamiatkarmi. Už výskum priniesol mnoho zaujímavých a vzácnych objavov. Medzi inými gotickú maľovanú slavobránu, ktorá v stredoveku vo vstupnej chodbe podvežia vítala veriacich, maľované renesančné pasparty okolo okien, kde každé okno má svoj osobitný dekor, maľované slnečné hodiny na južnej fasáde a fragmenty maľovaného podstrešného ornamentálneho pásu, ktoré okrem svätyne prechádzali po celom obvode kostola. Všetky tieto vzácne dekoračné prvky sa postupne darí reštaurovať a dnes ich môžu obdivovať tak veriaci počas bohoslužieb, ako aj širšia laická a odborná verejnosť.
Kostol sv. Ladislava sa národnou kultúrnou pamiatkou stal v roku 1963. Počas svojej existencie prešiel mnohými stavebnými úpravami, ktoré sa v duchu daného historického obdobia a dobových potrieb a názorov vlastníka nie vždy pozitívne odzrkadlili v jeho vonkajšej podobe a vnútornom stvárnení. Najmä posledné storočie zanechalo v jeho architektúre nepriaznivé stopy. A práve tie sa postupne snaží odstrániť prebiehajúca komplexná obnova a v čo najväčšej miere rehabilitovať pôvodný stav.